 PALESTÍNSKE ODBOJOVÉ HNUTIE V LIBANONE A „KÁHIRSKÁ DOHODA 1969“ (THE PALESTINIAN RESISTANCE MOVEMENT IN LEBANON AND “THE CAIRO AGREEMENT OF 1969”)Karol R. Sorby ()
Medzinarodne vztahy (Journal of International Relations), 2015, vol. 13, issue 4, 313-332 Abstract: V období po júnovej vojne si palestínske odbojové hnutie vybudovalo v rozličných častiach Libanonu, najmä v oblastiach hraničiacich s Izraelom a Sýriou základne, a tak dochádzalo k zrážkam medzi libanonskou armádou a palestínskymi partizánmi. Vláda a armáda to pociťovali ako stratu suverenity nad týmito citlivými oblasťami a bolo to neprijateľné aj pre značnú časť verejnej mienky. Keď zrážky medzi armádou a partizánmi pokračovali, radikálne arabské režimy vystúpili na podporu palestínskych partizánov a otvorene odsúdili úsilie libanonskej armády zlikvidovať partizánske hnutie. Pod tlakom Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) začali aj konzervatívne arabské režimy postupne obhajovať pokračujúcu prítomnosť palestínskeho odbojového hnutia v Libanone. Režim prezidenta Šārila Ḥulwa (Charles Helou) bol nakoniec nútený tolerovať daný stav a delegácia libanonskej armády, ktorú viedol jej veliteľ generál Imīl Bustānī odcestovala do Káhiry, kde sa zišla s delegáciou OOP vedenou Jāsirom cArafātom, v prítomnosti egyptských ministrov obrany a zahraničných vecí, ktorí zastupovali prezidenta Džamāla cAbdannāṣira. Výsledkom schôdze bola tzv. Káhirská dohoda, ktorú 3. novembra 1969 podpísali vedúci oboch delegácií. (In the period after the June war the Palestinian resistance movement established its bases in various parts of Lebanon, particularly in the areas adjacent to Israel and Syria. There occurred violent clashes between the Lebanese Army and the Palestinian militias. The fact that the Lebanese State had ceased to exercise its rightful sovereignty over these sensitive areas, was as intolerable to the Lebanese Army as it was to considerable part of the Lebanese public opinion. As the clashes between the Lebanese Army and the Palestinian militias continued, the radical Arab regimes rose to the support of the Palestinian commando cause, and openly condemned the efforts of the Lebanese Army to liquidate the Palestinian commando movement in Lebanon. Even conservative Arab regimes, under the pressure from the Palestine Liberation Organization (PLO), began – one after another – to pronounce themselves in favor of the continued existence of the commando movement in Lebanon. In the end, the regime of Shāril Ḥulw (Charles Helou) was forced to agree and a Lebanese Army delegation, headed by General Imīl Bustānī, proceeded to Cairo where it met with a PLO delegation headed by Yāsir cArafāt in the presence of the Egyptian Ministers of War and of Foreign Affairs, representing President Jamāl cAbdannāṣir. The outcome of the meeting was the so-called Cairo Agreement, which was signed on 3rd November 1969 by Imīl Bustānī and Yāsir cArafāt.) Keywords: palestínske odbojové hnutie v Libanone; arabský summit v Chartúme; rezolúcia BR OSN č. 242; protiizraelské aktivity partizánov; tvrdá izraelská odveta; snahy o obnovu štátnej suverenity; žiadosť o prostredníctvo; Káhirská dohoda (search for similar items in EconPapers) Downloads: (external link) Related works: Export reference: BibTeX RIS (EndNote, ProCite, RefMan) HTML/Text Persistent link: https://EconPapers.repec.org/RePEc:brv:journl:v:13:y:2015:i:4:p:313-332 Access Statistics for this article More articles in Medzinarodne vztahy (Journal of International Relations) from Ekonomická univerzita, Fakulta medzinárodných vzťahov Contact information at EDIRC. |
Is your work missing from RePEc? Here is how to contribute.
Questions or problems? Check the EconPapers FAQ or send mail to .
EconPapers is hosted by the
School of Business at Örebro University.